Človek nemá problém, pokiaľ naňho spoločnosť nepoukazuje. V mnohých rodinách sú matky s deťmi týrané a okolie si nič nevšimne. Tým pádom, problém akoby ani neexistoval. Taktiež je to v mnohých iných prípadoch. I choroby ako bulímia, anorexia atď. pretrvávajú pokiaľ nezasiahne niekto iný, alebo chorý umiera na následky. Osobné telesné ubližovanie, jedným slovom masochizmus, sa aj napriek rezným či iným ranám dá pred zrakom verejnosti dobre ukryť. Čo však prežívajú títo "chorí" ?
Normálny je slovo ,ktoré sa dá považovať za anomáliu. Čo je vlastne normálne? To čo sa týka väčšieho počtu, tým pádom to však môže byť i morová pandémia. Predsa len, týka sa obrovského množstva ľudí a taktiež to nepovažujeme za normálne. Normálny je "zlatý stred", ktorý je vždy iný, preto je to skôr aritmetický priemer "zlatého stredu". Takže môžem sama seba považovať za normálnu. Zapadám. I’m Sofia
Môžete prekypovať lexikálnymi vedomosťami, ale zo psychických problémov vás to nedostane. To je totiž niečo, o čom sa dá rozprávať, rozmýšľať a skúmať, ale podvedomie je predsa len neobsiahnuteľné ako vesmír a tak som sa i ja, múdrosť sama(niežeby som sa chvastala, ale Sofia je po latinsky múdrosť),ocitla v spároch niekoľkých výchyliek z "normálu".
Nie som osoba, ktorú by ste chceli vidieť na obálkach časopisov, ale určite spomienka na moju osobu nebude až tak odpudivá. Predsa len, krása je niečo, s čím sa nemá mrhať a ja si ju uchovávam a dávam najavo, koľko treba. Občas som so sebou spokojná, občas nie. Ale čo ma dosť škrie, keď sa pozriem na svoju malú osôbku do zrkadla je, že do ideálnych 90,60,90 mám ešte pár kíl ďaleko. Nech robím čo chcem, nejde to, až na jednu vec. Zvracanie. Najhoršie je, že si uvedomujem, ani to nie veľmi jasno, ako si s ním ničím organizmus. Ale tie výsledky, ak mám pravdu povedať, pomohlo mi to len o tri kilá nadol. Ale na mojich 159 je 54 kíl, nie až taký prežitok. Pohľad do zrkadla vykompenzoval môj znechutený pocit zo seba samej. Po každom jedle navštíviť priestor medzi štyrmi stenami a ten keramický vyzývateľ bol tichým spojencom. Nikto to netuší. Asi to je to najhoršie. Prečo len radšej neprestanem jesť. Viem. Nedokážem to. Nech sa to nik nedozvie! Prečo len o tom nik nevie.....
Introverti sa stretajú s jedným veľkým problémom. Nevedia vyjadriť to, čo ich trápi. Nech by sa akokoľvek snažili, alebo chceli, nedokážu sa podeliť so svojou ťarchou. Zrniečko padá na zrniečko a z kôpky je kopa a z kopy hora. A hory sa len ťažko zbavíme. Ako ju aspoň zmenšiť...Viem. Mám návod, ako popustiť prúd tejto hory. Čo je horšie, telesná, a či duševná bolesť? Jeden pohyb. Hora tečie, krváca. Nie dlho, chcem len zmenšiť horu. Posúva sa. Narastá ešte viac- čo som to spravila? Nie je to „normálne“. Môžem si poškodiť nervy. Nekrvácam moc, ale predsa nie som zdravá, mám problém, psychický. Komu to poviem- nikomu. Chcem to spraviť znova. Chcem znova krvácať. NIE!!!
Podobnosť s touto postavou je čisto náhodná. Neodporúča sa nič z jej povahových vlastností, len buďte takí akí ste, k však máte nejakú jej "chorobu",alebo podobné negatívne myšlienky, nenechávajte to, nech to dozreje do vyššieho a o to horšieho štádia....
Komentáre
Kockaaaa,
Pekny clanok, myslim, ze dost vystihol
Bodka
Ale kockaxaxa,
Ale ak mas problem s tym ako vyzeras, zober si to tak, ze mozes byt rada, ze mas dve ruky, dve nohy, vsetky prsty, nemas nijaku anomaliu ani zjazvenu tvar, mas radost zo zivota a vela priatelov. Kto hladi len na obal, je dost povrchny. aj v tom najkrajsom celofane moze byt zabaleny nechutny cukrik...
Bodka