KOCK-a-x-a-x-a

Žijeme vo svete egocentrizmu a materializmu. Biocentricky zmýšľajúci jedinci dostávajú len posmech a opovrhovanie. Nie je v móde byť dobrý(nech to znamená čokoľvek). žijeme v relatívne progresívnej spoločnosti, avšak pokrok prichádza ruka v ruke s úpadkom. Tento úpadok je morálny. Nielenže sa správame jeden k druhému neúctivo, niekedy až násilne, ani samých seba si nevážime. Mnohokrát sa ľuďom vyčíta, že myslia len na seba, ale ak by to tak bolo, nepúšťali by sme si toľko chemikálií a opiátov do tela. Zneužívame a ničíme prírodu, ktorej by sme vlastne mali byť vďační. A čo je najhoršie, prestávame veriť v lásku. Čo to vlastne je? Dá sa chytiť, vidieť, a kedy ju cítime, ak ju vôbec cítime? Je to vôbec láska čo cítime? Čo ak je to len určitý druh eufórie, ktorá splanie a po čase sa vyparí? Možno. Ale aj tak hlavná myšlienka lásky je jej princíp. Paradoxné však je, že si mnohí neuvedomujú, že tento pocit nie je len v partnerstve medzi mužom a ženou. Láska vzniká i medzi rodičmi a ich deťmi, medzi kamarátmi a kamarátkami, aj keď tento druh lásky môže prerásť do lásky, ktorú taktiež nazývame partnerská. Nech je to ako chce, láska existuje všade medzi nami, aj keď ju niektorí popierajú. Jej existencia je nevyhnutná na globálnu koexistenciu. Alarmujúce však je, že v súčasnosti sme si čoraz viac odcudzenejší. Virtuálne známosti a hry napĺňajú značnú časť nášich spoločenských potrieb. Komunikácia z očí do očí existuje už taktiež vo virtuálnej forme. Ale čo skutočná komunikácia. Nahradia nám stroje našu potrebu lásky? Vyzerá to tak, že sci-fi knihy o robotoch,ktorí ovládnu nás ľudí mali charakter Nostradámových proroctiev. Neuplynie veľa času a hranica, ktorá delí našu a „robotiu“ nadvládu bude naším chtíčom po uľahčení si života prekročená...