KOCK-a-x-a-x-a

    Dnes je spln. Noc, kedy sa niekomu zle,alebo dobre spí. Mne sa vínimočne dobre spalo.Sny som nemala také bujaré a strašidelné,ako obvikle.
Zrazu ma zo spánku vytrhne zvonenie telefónu.Neznáme číslo.Napriek tomu viem,kto to je. Na tento telefonát čakám už dva týždne.Už som nečakala, že sa mi ozve.
Ano, ..mh..ano...pravdaže. To sú moje prvé slová v ten deň. Celá šťastná vstávam. Ako každé rano pijem(acidko), obliekam sa, vybavím jeden telefonát a ešte sa lúčim so sestričkou a s nevlastnou mamou.
Som na mieste. O štvrť hodiny skôr. Čakám. 09:03 prichádza kamoška. Ideme. Odovzdávame občianske preukazy ako vstupenku. Zisťujeme si posledné informácie. A tu moje nadšenie klesá. Celé toto haló bolo kvôli brigáde. Nanešťastie náš plat bude omnoho nižší, než sme očakávali. Na tringeltoch si vraj dobre zarobíme. Nevidím to až tak ružovo.
Cestou domov ma chytajú bolesti. IDeme navštíviť ešte jednu kamarátku. Sme u nej. Moje bolesti sa stupňujú a vzrastajú na neúprostnú mieru. Pýtam si ibalgin. Nevydržím tu. Lúčim sa  a odchádzam. Sama. Kamarátka sa na mňna vykašlala. Prehnutá, držiac si podbrušie som započala dvojkilometrovú trasu. Plánujem zavolať rodičom, nech ma zoberú. Nespravím to, práve totiž išli opačným smerom preč. Odhodlávam sa ísť po svojich. Bolesť pomaly ustupuje,ale stále je intenzívna. Už len kilometer. Neustále po mne pozerajú ľudia. Čo som z Marsu? Posledných pár krokov pred domom bolesť ustupuje. Som doma.Sprchujem sa. Pozerám televízor.Píšem toto....